Skôr, než zhasnem

Ležím v posteli a premýšľam o nás. Raz by som o tom všetkom chcela napísať knižku. Veľmi by som chcela, ale zatiaľ neviem, ako. Žijem ten príbeh, ale ešte ho nedokážem prepísať na papier.

Hlavný mužský hrdina leží každú noc vedľa mňa. Prevaľuje sa z boka na bok a späť, nosom sa mi zavŕta do vlasov. Každú chvíľku sa ku mne prisaje, vezme si čo chce a po polhodine spokojne pokračuje v spánku. Alebo ma mučí až do rána. Môj syn.

Mala som asi päť rokov a mama mi porozprávala, ako to chodí v pôrodnici. Priebeh klystíru vylíčila tak dokonale, až som skončila zavŕtaná do perín a na smrť vystrašená som cez slzy kričala, že ja nikdy žiadne deti mať nebudem. Toto presvedčenie mi vydržalo celé roky. Detstvo vystriedala dospelosť a predstava môjho potomka stále odpočívala kdesi v nebeskej diaľke, pod hrubým mliečnym sklom.

Keď sa na tom tenkom bielom pásiku objavili dve červené čiarky, ON sa netešil. A nerozmyslel si to. Viac to netreba rozpitvávať. Chcem tým len decentne naznačiť, že „MY DVAJA“ rovná sa Ja a môj malý chlapec.

Milujem svojho syna.

Pamätám si dni (a hlavne noci), kedy bol najväčším dôkazom mojej materinskej lásky fakt, že som ho nezadusila vankúšom, nestrčila ho do mrazničky a ani do Hniezda záchrany.

Pretože som sa rozhodla, že si ho nechám. Počkám si na deň, keď jeho malé telíčko bude aspoň o jednu hlavu vyššie odo mňa a bude sa na mňa usmievať z výšky. Ešte pár týždňov a začne chodiť. Teším sa, ako si ho mestom povediem za ručičku.

Teraz už verím, že sa mal narodiť…

ilustračné foto: miro(at)mirocacik.sk