Zajac poľný

Na jar, keď kvitli na lúke krásne žlté slniečka, prišli na svet v rodine pána Ušiaka na svet dva nádherné zajačiky. Pani Uršula Ušiaková bola tá najláskavejšia mama. Mala len jednu chybu. Veľmi sa bála. Stále natŕčala uši, či im nehrozí nebezpečie. Hopsala po tráve, hrýzkala chutné krehké lístky, ale nikdy neprestala sledovať okolie. Malé zajačiky o jej strachu nevedeli nič. Papkali jej mliečko a naťahovali sa v mäkkom vystlatom hniezde. Pani Uršula ich ohrievala vlastným telom, pretože ešte nemali vlastné kožúšky. A ani nevideli. Tak im večer, vždy keď zaspávali, rozprávala tichým zajačím hlasom o veľkom žltom slnku na oblohe, o modrom nebi, zelenej tráve, žltých púpavách, ktoré sa zmenia na biele.

Zajačiky ešte nevedeli čo je to slnko, ani čo je to žltá, či biela. Poznali len teplo rodinného hniezda a mysleli si: „Aký je ten svet krásny“.

Ich mama však vedela, že to všetko budú musieť spoznať. A budú sa musieť toho veľa učiť. Mnoho pekných, či potrebných vecí. A tajne dúfala, že keď sa naučia čítať a písať, sami si prečítajú knihu o ich slávnom predkovi Smelom zajkovi v Afrike, ktorý dodnes žije v jednej knihe. Tú knihu napísal pán spisovateľ Jozef Cíger – Hronský.