Aký je v roku 2008 život pestúnov a ich detí na Slovensku?

Zistenia výskumnej sondy Pestúni 2008

Za terč výskumu si autori zo združenia Návrat vybrali aktuálne mýty o pestúnskom rodičovstve, či už tie negatívne alebo aj tie, ktoré sa dostávajú na verejnosť v snahe odbúrať u pestúnskych rodičov obavy z tohto životného kroku.

Mýty o pestúnoch a ich živote sú sústredené do štyroch tematických celkov:

1. Rozhodovanie a motivácia pestúnskych rodičov

• Vieme, a rodičia, ktorí sa výskumu zúčastnili to potvrdzujú, že definitívne rozhodnutie o prijatí dieťaťa je zvyčajne výsledkom dlhodobo pôsobiaceho zážitku naliehavosti situácie opusteného dieťaťa. Renáta si spomína: „Do kostola sme roky chodili po ulici, na ktorej stál detský domov. Z okien sa furt ozýval plač bábätiek. Jedného dňa mi môj muž z ničoho nič hovorí, čo keby sme si zobrali nejaké dieťatko ku nám.“
• Aj keď spontaneita má v rozhodovaní sa pre náhradné rodičovstvo určite svoje miesto, skúsení pestúni spolu s odborníkmi varujú pred prílišnou naivitou vyplývajúcou z nadšeného očakávania prijatia dieťaťa.
• Pestúni, ktorí sa zúčastnili výskumu sú šíriteľmi skúsenosti pestúnskeho rodičovstva. Ich otvorenosť voči otázkam okolia má za následok, že ich život s prijatým dieťaťom nepodlieha v očiach iných idealizácii.
• U viacerých rodín z výskumu sa opakoval scenár, že pri rozhodovaní sa pre konkrétne dieťa, ktorého šanca nájsť pestúnsku rodinu boli veľmi nízke kvôli jeho zdravotným problémom alebo etnickému pôvodu, rodičia po dôkladnom zvážení urobili krok prijatia. Obávali sa, že „ keď my povieme nie, tak možnože už ani sa niekto druhý nenájde“.
• Popri zaujatí pre čin náhradného rodičovstva je dôležitý aj reálny pohľad na vlastné schopnosti a kapacity. Schopnosť vedieť sa v tejto veci odhadnúť je silná u ľudí, ktorí majú zo svojej primárnej rodiny „zdedenú“ skúsenosť s rodičovskou citlivosťou, majú zažitú spokojnosť so životom vo viacdetnej rodine a stabilných vzťahoch. Jeden z pestúnov to nazval rodičovským know-how.

2. Predsudky voči pestúnskym deťom a sila pozitívneho príkladu

• Pestúnske rodičovstvo je v našich podmienkach javom ešte stále tak nezvyčajným, že okolie pestúnskych rodín zvyčajne reaguje na prijaté deti s nepredstieraným záujmom, prekvapením, zvedavosťou, ale i viac či menej dobroprajnými komentármi. Renáta túto skúsenosť popisuje: „No, takže prvá reakcia, tým že to bolo malé, tak ich to obmäkčilo, trošku zostali ako v takej hmle, ako na takých vankúšikoch. Jé, ťuťuťu. A potom, keď si to tak zrazu uvedomili… Joj, a viete čo z toho vyrastie?!“
• Pestúni sú presvedčení, že rodičovský vplyv a sila pozitívneho príkladu z prostredia, v ktorom dieťa vyrastá, majú väčšiu moc ako genetické dedičstvo, nech už by to znamenalo čokoľvek.
• Aj keď v prvom kontakte pestúnske deti nepútajú svojim zvláštnym správaním, po istom období v rodine sa zvyknú objaviť prejavy, označované psychológmi ako porucha pripútania, ktoré súvisia s tým, čo dieťa prežilo, respektíve čoho sa mu v minulosti nedostalo. Pestúnski rodičia sa v rozhovoroch podelili o svoju ťažkú skúsenosť so situáciami, keď dieťa začalo klamať, kradnúť, poškodzovať seba aj iných, týrať zvieratá a podobne.
• Škola je alebo bola zdrojom zaručených starostí u všetkých pestúnov, ktorí sa výskumu zúčastnili. Samotní náhradní rodičia vidia ako nevyhnutné šírenie osvety medzi učiteľmi a rodičmi. Beáta vysvetľuje: „Snažíme sa spolu so špeciálnym pedagógom čo najčastejšie chodiť do škôl, podať pomocnú ruku učiteľom, aby chápali prečo sa prijaté deti niekedy správajú tak, ako sa správajú. Dúfame, že keď to pochopia, potom ich nebudú trestať, že sú zlé.“
• Pestúnski rodičia, ktorí sa zapojili do výskumu všetci využívajú vo väčšej miere ako rodiny bežné pomoc odborníkov – psychológov, špeciálnych pedagógov i sociálnych pracovníkov na to, aby pomohli svojim deťom. Mária hovorí: „Myslím si, že keď náhradné rodiny idú do toho a keď prežijú ten začiatok a všetky počiatočné problémy, pochopia, že je to namáhavé a potom sú otvorení pre poradenstvo. Akoby „spokorneli“.
• Po istom období od prijatia dieťaťa všetky pestúnske rodiny, ktoré sa do tohto výskumu zapojili začali zažívať od okolia podporu a povzbudenie.

3. Minulosť a prítomnosť biologickej rodiny dieťaťa

• Kontakt s biologickou rodinou dieťaťa je pre pestúnov náročne zvládnuteľným problémom – z hľadiska sociálneho, psychologického a právneho, na ktorý zatiaľ nemáme na Slovensku riešenie, či zaužívaný postup.
• Existencia biologickej rodiny dieťaťa je u všetkých pestúnskych rodín zúčastnených na výskume považovaná za dôležitý fakt, ktorý si zasluhuje pozornosť s ohľadom na vek dieťaťa, aktuálnu situáciu, záujem pôvodnej rodiny a pod.
• Medzi pestúnmi z nášho výskumu sú aj rodičia, ktorí sú sami aktívni a vyhľadávajú kontakt s biologickou rodinou dieťaťa a snažia sa uchovať kontinuitu vzťahov detí s rodičmi. Stanislav opisuje situáciu pri návšteve biologickej rodiny svojich dvoch pestúnskych synov: „No a keď sme sa tak najedli, posedeli chvíľu, tak naraz Marko /pestúnsky syn/ zoberie ten vláčik, príde ku mne: „Ocino, no poď, ideme domov.“
• Oslovovanie pestúnskej mamy a otca je v súlade s tým, že pestúni sú s prijatými deťmi v rodičovskom vzťahu, ktorý síce má svoje špecifiká, ale nevyčnieva nad väčšinovo chápané rodičovstvo natoľko, aby sa pestúni a ich deti uchyľovali k inému osloveniu.
• Medzi pestúnmi z výskumnej vzorky sa našli aj takí, ktorí návrat svojho dieťaťa do biologickej rodiny prežili na vlastnej koži. A hoci to bolo pre nich veľmi ťažké, spamätali sa z toho a nezatrpkli voči náhradnému rodičovstvu. Mária: „Keď nám zobrali tých dvoch chlapcov /vrátili ich biologickému otcovi/, vtedy nám ľudia vraveli, že sme si ich ani nemali brať. A ja som vtedy hovorila, že nebanujem, že tu boli tie dva a pol roka.. Ale ani to nás neodradilo od toho, aby sme si zobrali ďalšie dieťa.“
• Pestúni dávajú svojim deťom pocit domova. Vzhľadom na obvyklú situáciu týchto detí, je domov v pestúnskej rodine tá najlepšia možnosť, ktorá ich môže stretnúť, pretože získajú pocit stability a nadviažu vzťahy s blízkymi ľuďmi, ktoré sú pre vývoj dieťaťa nevyhnutné. Stane sa tak bez ohľadu na to ako sa vyvíja schopnosť ich biologickej rodiny sa o ne reálne postarať. Všetci respondenti, bez výnimky, inklinujú vo svojich predstavách k tomu, že ich pestúnske deti zostanú natrvalo súčasťou ich života. Ako hovorí Renáta, „Verím, že ak aj /deti/ odídu, tak sa bez problémov sem zase vrátia. Lebo tu je ich domov, kde spoznali, to čo mali spoznať – rodinu.“

4. Spoločenstvo náhradných rodín ako zdroj podpory, keď podpora z okolia neprichádza

• Výskumné rozhovory s pestúnskymi rodičmi odhaľujú skutočnosť, že v prípade problémov väčšina z nich zaujíma obranný postoj voči predsudkom okolia. Pani Beáta, ktorá vychovala dve prijaté deti, hovorí: „Nerozoberala som výchovné problémy so známymi. Vedela som, že by si pomysleli: Máš, čo si si zobrala.“
• Potrebnú silu a povzbudenie v ťažkých chvíľach dokážu pestúni najlepšie načerpať zo vzťahov s ľuďmi, ktorí sa ocitli v podobnej životnej situácii ako oni sami – preto vyhľadávajú iných náhradných rodičov. Manželia Anna a Peter, ktorí majú doma dvoch malých chlapcov, tvrdia, že „Ľudia na klube /náhradných rodín/ sú pre nás asi najväčšou oporou, tam sme všetci na jednej lodi.“
• Spoločenstvo náhradných rodín pomáha rodičom prekonať pocity zlyhania pri riešení problémov, ktoré sa dostavujú v záťažových obdobiach, napríklad s nástupom detí do školy. Pani Mária, ktorá dnes koordinuje Klub náhradných rodín v Martine rozpráva o svojich začiatkoch pestúnskej mamy: „Myslela som si, že som prijala dieťa, a hotovo. Ale dcérka sa zle učila a ja som bola na ňu prísna. Zbytočne prísna. Ona, keďže nemala možnosti rozvíjať sa keď bola malá, tak niektoré schopnosti jednoducho nemohla mať. Toto som pochopila a prijala ako skutočnosť až keď sme sa začali stretávať s inými náhradnými rodinami a ja som videla, že s týmto problémom nie som sama.“
• Náhradní rodičia vnímajú ako nevyhnutné, aby spoločenstvo ako celok, ale i jednotlivé rodiny zostávali otvorené nadväzovaniu nových vzťahov. Podľa Jaroslavy, ktorá vychovala dvoch prijatých chlapcov, „Náhradná rodina potrebuje okolo seba veľa ľudí.“

(3 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...