Hľadáme rodičov

Detský domov. Veľa postelí v jednej spálni. Veľká jedáleň s ozvenou. Raňajky, obed, večera vždy v ten istý čas. Výchovný plán. Časový režim. Všetko je všetkých.

Slová „mama“ a „otec“ nemajú adresáta. Aký majú obsah? Ako sa mama a otec správajú?

Čo robia? Ako vyzerajú?

Je „teta denná„ a „teta nočná“. Teta nemá čas kŕmiť dieťa v náručí, pretože ich má veľa – napríklad aj desať. Pohladenia a telesný kontakt treba rozdeliť medzi deti v celej skupine. Otcova náruč? O nej môžu len snívať. Muži pracujú v domovoch len výnimočne.

Detí, ktoré vyrastajú v takomto prostredí, je na Slovensku niekoľko tisíc. Najčastejšie sú v detských domovoch (ďalej DeD), diagnostických centrách, špeciálnych školách, internátnych a iných inštitúciách.

Pracovníci týchto zariadení sa snažia zväčša s veľkým nasadením napĺnať potreby opustených detí. V materiálnej oblasti sa im to darí. Ani pri maximálnom úsilí im však niektoré potreby zákonite nie sú schopní naplniť. Prečo?

Jednou z vecí, ktoré nás, ľudí, zjednocujú, sú naše potreby. Môžeme ich zjednodušene rozdeliť do dvoch skupín.

Denne pociťujeme hlad, smäd a naše telo si vyžaduje určitú teplotu – to sú základné fyzické potreby. Tie má väčšina z nás v našej krajine naplnené a aj o deti v DeD je po tejto stránke zväčša dobre postarané.

Základné psychické potreby si možno až natoľko neuvedomujeme. Túžba po láske, potreba bezpečia, dôvery, dostatku podnetov a pocit, že niekam patríme, sú v nás veľmi silno zakotvené a nemôžeme ich ignorovať.

Všetky uvedené potreby sú základné preto, lebo ak nie sú naplnené, dieťa zomiera.

Ak je to dieťa maličké, zomiera fyzicky. Staršie dieťa, ktoré stratí rodinu, lásku, bezpečie a zázemie, fyzicky nezomrie. No zomiera jeho citový svet alebo sa jednoducho ani nenarodí. Zomiera jeho dôvera, pretože dospelí sklamali.

A stratená dôvera sa buduje ťažko a pomaly.

Potom príde čas, keď sa mladí ľudia z detských domovov stávajú sami rodičmi. Ako budú vychovávať vlastné deti? Počas svojho detstva nemali rodičovský vzor. Nemali sa kde naučiť, čo to znamená byť mamou a otcom. Nemajú odkiaľ vedieť, že plačúce dieťa potrebuje pohladiť, vziať na ruky, že čaká na hlas svojej mamy.

Kruh sa uzatvára a história sa môže opakovať…

Čo môžeme urobiť pre opustené deti?

V roku 1950 pán Winniccott povedal, že neexistuje fenomén „dieťa“, môže existovať len fenomén „matka a dieťa“.
Pod pojmom „matka“ nerozumieme len žena – matka. Psychológovia hovoria o tzv. blízkej osobe, ktorá sa o dieťa stará, kde nie je podstatné pohlavie, vek či príbuzenský vzťah. Alebo inak, dieťa považuje za rodiča toho, kto sa o neho skutočne stará.

Takže, čo môžeme urobiť pre opustené deti? Môžeme im odniesť hračky, upiecť tortu, zaplatiť dovolenku pri mori… Iste ich tým na chvíľu potešíme. Ak však chceme riešiť ich skutočný problém, musíme vyriešiť ich stav opustenosti. Musíme tieto deti zbaviť pocitu opustenia.

Pre dieťa je dôležité vedieť, že mám ľudí, ktorí sú „moji ľudia“, ktorí ma milujú takého, aký som, od hlavy až po päty.

Pre dieťa je najdôležitejšie mať rodinu, mať svoj vlastný domov!

Ak opustenému dieťaťu poskytneme rodinu, ak mu pomôžeme rodinu nájsť alebo mu aspoň poskytneme zázemie v rodine, pomôžeme mu skutočne.

Pokiaľ o niečom takom uvažujete, v článku o o.z. Navrat si prečítate, kto Vám v tom môže pomôcť. Ak máte otázky môžete sa pýtať v poradni o adopcii.

(6 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...