Niekedy mám pocit, že ženy prvorodičky vnímajú tému dojčenia pomaly ako maturitnú otázku – že je toho jednoducho veľa, čo by vopred mali vedieť. Takmer denne žijem so ženami ich dojčiace príbehy, počúvam ich a potvrdzujem si presvedčenie, že podpora dojčenia v našich nemocniciach nie je dostatočná. A to je dôvod, prečo je dobré byť ako prvomama vopred aspoň trochu na dojčenie pripravená, zorientovaná.
Mama má mlieko už hneď po pôrode – kolostrum
Po pôrode má žena mlieko pre svoje dieťa k dispozícii hneď, nie o tri, či 5 dní.
Mliečna žľaza je tvorená lalokmi (cca 15) a k jej intenzívnemu vývoju dochádza počas tehotenstva, a to vďaka hormónu progesterón. Spolu s vývojom dieťaťa v maternici prebieha aj príprava mliečnej žľazy, aby matka bola schopná dieťaťu zabezpečiť jedlo hneď po pôrode.
Tvorbu mlieka zabezpečuje hormón predného laloku hypofýzy prolaktín, ktorý sa tvorí cca od 16. týždňa tehotnosti a ktorého hladina postupne stúpa až do asi 12. dňa po pôrode. Plná produkcia mlieka je v tehotenstve tlmená vysokou hladinou hormónov estrogén a progesterón. Hladina týchto dvoch hormónov po pôrode u ženy prudko klesá, čo umožní tvorbu mlieka v množstve, ktoré potrebuje dieťa.
V preklade – mlieko pre svoje dieťa máte hneď po pôrode, v malom množstve, ktoré ale dieťaťu postačuje a je preň nesmierne dôležité.
Hrudník nie je sklad, je to „továreň“
Ďalším hormónom, ktorý má nesmierne významný vplyv na priebeh dojčenia, je oxytocín. Jeho produkcia je vyvolaná stimuláciou prsných bradaviek pri satí dieťaťa.
Oxytocín pôsobí na vypudzovanie mlieka pri dojčení kontrakciami myoepiteliálních buniek mliekovodov, ide o tzv. ejekčný alebo let-down reflex. Tento nepodmienený reflex sa postupne mení na podmienený a k sekrécii oxytocínu potom žene napr. stačí počuť plač bábätka, pohľad alebo hoci i spomienka naň.
Vylučovanie prolaktínu i oxytocínu je pozitívne ovplyvnené priložením dieťaťa k prsníku čo najskôr po jeho narodení, kedy sú hladiny týchto hormónov v tele matky najvyššie.
V najbližších dňoch po narodení dieťaťa platí, že čím častejšie a dlhšie dieťa pije, tým viac mlieka sa tvorí. Mlieko sa tvorí pribežne, prsia nie sú sklad, nádržka, ktorú vypustíte otočením kohútika. Sú „továrňou“ na mlieko, ktorej produkcia do značnej miery závisí na frekvencii dojčenia.
Možno vás bude zaujímať viac info o oxytocínovom reflexe.
Musí novorodenec jesť alebo nemusí?
Odpoveď je jasná a jednoznačná. Dieťa jesť potrebuje a matka potrebuje, ak chce dieťa dojčiť, aby bola u nej stimulovaná tvorba mlieka.
Dieťa, keď sa narodí v termíne (nie je to dieťa narodené pred 36. týždňom), má schopnosť, ale aj potrebu sať mlieko z prsníka. Má sací reflex, ktorý je jedným z obživných nepodmienených novorodeneckých reflexov. Vie teda, čo má na prsníku robiť, len by mu matka a jej okolie nemali v tom klásť prekážky.
Prečítajte si viac o tomto častom mýte – Dieťa nemusí prvých 24 hodín jesť?
Psychologický význam dojčenia
Pre mnohých, matky aj odborníkov, je hlavný prínos dojčenia, okrem výživovej hodnoty, emocionálne blaho, ktoré počas dojčenia zažívajú matka i dieťa. Dojčiaca žena akoby „spomalí“ a venuje svoju sústredenú pozornosť dieťaťu niekoľko razy do dňa. Pozerá sa mu do očí, hovorí naň. Dotýka sa ho a dieťa sa dotýka jej.
Toto spojenie prostredníctvom dojčenia poskytuje dieťaťu komfort – telesný, emocionálny a psychologický. Tiež prispieva k jeho kognitívnemu vývinu.
Počas pôrodu dieťa zažíva stresovú udalosť. Po významnej zmene prostredia, v ktorom žilo deväť mesiacov, musí nájsť spôsob, ako sa dobre prispôsobí prostrediu novému. Tá najdôležitejšia a základná skúsenosť, ktorú by mal mať každý novorodenec a ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje jeho ďalší vývin, je pocit bezpečia.
Dojčenie sa javí ako ideálny spôsob na dosiahnutie tohto stavu. Dieťa potrebuje uspokojovať svoje potreby, najmä bazálne. Ohlasuje sa špecifickými signálmi, najčastejšie plačom.
Dieťa by malo zažiť, že jeho potreby sú akceptované a niekto, ideálne jeho mama, príde a bude sa mu venovať. Vezme ho do náručia, utíši ho, bude naňho hovoriť a nakoniec ho nasýti.
Dieťa sa učí, že svet je bezpečné miesto. Je to základom toho, aby v budúcnosti mohlo nové situácie a zážitky vyhodnocovať primárne ako výzvu a nie ako ohrozenie.
