Zobudila som sa ráno a bolo mi to jasné: všetky doterajšie argumenty pre a proti sú pasé.
Nemohla som sa od bolesti ani otočiť, a to vydržím veľa.
Takto som nevyzerala ani pri jednom dieťati a už nebolo miesta, kam ho priložiť bez raniek.
Rázny rez
Drobec nehrýzol sám o sebe: problémom boli jeho večne drobiace sa mliečne zuby, ktoré boli systematicky ako pílka. Nepýtal si už toho veľa, aj keď nevedel inak zaspať, ako s mliečkom a v posledné týždne bol problém vybrať mu bradavku z pusy bez revu – aj keď už spal. To isté, len v bledomodrom, bolo v noci: hoci už pýtal len po polnoci a nadránom, nedajbože ho ukrátiť o jeden šluk…
Teraz som však vstala a začala sa tváriť ako nedojčiaca matka. Kým šiel deň, ani si na nič nespomenul. Hral sa so staršími súrodencami a hoci som tŕpla, či sa kdesi neudrie (mliečko bolo súčasťou prvej pomoci), bol úplne happy a na mňa či svoj mliečny bar si ani nespomenul. Ba dokonca neprišiel sa ani pomojkať, čo mával zvykom predpoludním, len sa tak nanosiť do manželskej postele a hladkať sa a dudať.
Ťažké zaspávanie
Hodina „h“ prišla v čase obedného uspávania.
To akosi – hoci mu už aj na mliečku to uspávanie trvalo dlho – nešlo.
Bola som zvedavá, či si spomenie a bude si pýtať – ale veru, keď som ho položila do postieľky spať bez „ničoho“, urazil sa a spustil plač.
„Mliečko nebude, už ho nemáme,“ jemne som ho upokojovala. Stále som mu pripomínala, že ho ľúbim, že sme kamaráti, že narastie veľký… objímala, bozkávala, no aj tak nám s revom trvalo takmer hodinu, kým sme zaspali.
Poobede sa mi však zobudil veľký chlap usmiaty ako slniečko, hoci nespal veľa. Bolo mi to jedno, hlavne, že spal. Znovu sa prehral a na to, čo nosím pod tričkom, si ani nespomenul. Len – zas prišiel večer a akonáhle zistil, že si musí k usnutiu vystačiť sám, známy scenár: rev. Do toho sa potvrdilo, že je kópia svojej nespavej staršej sestry. Škoda, že som si nepísala, koľkokrát sa stihla za hodinu otočiť ona a koľkokrát on. Hoci mu oči klipkali, otáčanie, vrtenie a táranie kontra rev trvali znovu dlho.
V noci
Noc však bola a aj ostala napodiv pokojná, hoci ho bolo treba presunúť na jeho časť postele. Ostal totiž spávať s nami na manželskej posteli: kým sa presťahujeme a bude mať vlastnú posteľ v chlapčenskej izbe, aj z mojich obáv, ako to bude znášať, či sa nebude budiť a ako budem behať v noci hore-dolu v polospánku – alebo on. Ešte aj keď som ho prekladala a dodnes prekladám na jeho miesto, akurát tak mrkne okom, otočí sa a spí.
Skúšali sme ho na manželov nápad dať spať večer do chlapčenskej – ale predsa len bráchovia sú už starší ako on a drobec si tam robil lampáreň a šašovňu v jednom (a oni s ním). Nezaspal by ani do polnoci. Takže späť k nám: ale ja som minimálne získala prespanú noc!
Moje zmeny
Okrem tej noci so mnou riadne kývali emócie.
S dvoma prestávkami (pol ročná a potom trojročná) som dojčila spolu takmer 17 rokov…
Predstava, že sa už to nádherné dudanie nikdy nevráti, ma po prvom uspaní na obed zložila a patrične som sa vyplakala.
Predsa len, tie okamihy mi boli vzácne a vždy to bol taký zastavený čas, kedy sme sa vymojkali, vnímali zmeny, rast a budovali vzťah.
To bľuskanie očami, úsmevy spopod prsa, jemné škrabkanie detských prstov…
Takto ma našiel manžel – a o päť minút sme plakali obaja, a spomínali na všetky tie krásne okamihy, keď nám jedného po druhom v pôrodnici nosili naše deti, keď sme dojčili a to aj tandemovo.
Smiali sme sa cez slzy v očiach na všetkých zážitkoch, ktoré sme cez dojčenie zažili… aj to, ako nádherne vždy prišlo k prijatiu ďalšieho bábätka staršími deťmi a ako sa prirodzene učili, čo je pre bábätko dobré.
Kým sa mliečko stratí
Horšie bolo, že sa mi nechcela zastaviť laktácia.
Na tretí deň som volala kamarátke – laktačnej poradkyni, ale tá po overení situácie len poznamenala, že už to najhoršie mám za sebou, že mliečko sa postupne stratí.
Veľmi ma povzbudzovala, aby som odstavenie prijala v pokoji ako najlepšie možné riešenie. Už predtým som to svoje váhanie odstaviť – vydržať s ňou konzultovala, a tak mi jej ženské zázemie padlo fajn. Vysvetlila mi, ako si masírovať prsníky, aby sa mliečko lepšie uvoľnilo a dalo sa lepšie odstriekať.
S mliečkom to nakoniec uhral manžel: lebo som nemohla nikde nájsť moju starú odsávačku. Nevyhnutné mliečko z navretých hrčí, našťastie neboľavých a bez zápalu, vytiahol von.
Horšie bolo, keď o týždeň v piatok bol v práci a ja už som kvapkala mliečko po tričku ako po prvom pôrode. Schovala som sa teda na záchode a odstriekavala si ručne po kvapkách mliečko do pohárika. Lenže: špunt ma tam našiel. Čakala som, čo urobí, či nebude krik a domáhanie sa „svojho“.
Zvykáme si po novom
Po vyše dvoch týždňoch bude treba ešte niečo vytiahnuť… ale prsia sa mi viditeľne zmenšujú… Synček spí, aj keď nový systém zaspávania musíme nájsť sami: až teraz vidím, koľko mu pomáhalo nielen dojčenie, ale aj zavinutie do šatky, ktorá ho upokojila… bez nej nám to nejde, zlostíme sa a plač…
Hoci mi to nerobí dobre, trvám na pokojnom ležaní a na pravidelnom spánku. Dva týždne sú primálo na to, aby sa nejaký nový režim nastavil a tak som trpezlivá. Verím, že nájdeme to „naše“ a nebudeme zaspávať hodinu…
Nakoniec: čakala som horší scenár. Ak je mínusom to zaspávanie, to prežijeme. Máme doma veľkého dvojročného chlapčeka a mamu, ktorá už nedojčí.
Majdalenka Apolenka
