Hrať sa s deťmi je strašná nuda

Poznáte to. Obrázky vysmiatych mám, ktoré si skladajú lego, naháňajú sa po dome s malým Spidermanom alebo majú rozkošne naprášenú múku vo vlasoch, pečúc koláčiky v srdiečkových formičkách.

Hovoria jasné posolstvo: hrať sa s deťmi je úžasné. To áno. Lenže niekedy to býva aj čistá nuda. Našťastie, nie som jediný rodič, ktorý si to myslí. Určite sa nás nájde aspoň päť.

Uups… a ako sa mám s nimi vlastne hrať?

Ešte viac ako päť by som mohla napočítať rodičov, ktorí ani nevedia, ako sa s deťmi majú hrať.

Preto bývajú všetky návodové články, tipy na hry, ako zabaviť vlastné deti, aj tie od susedy, také úspešné. Býva pod nimi veľa potleskov, zdieľajú sa ako teplý celozrnný chlieb s kváskom.

	Návodový článok: 10 tipov, ako sa hrať s najmenšími bábätkami

A hoc títo rodičia nemajú potuchy, ako sa s deťmi hrať, vedia, prečo by sa to patrilo.

Detský mozog potrebuje aj inú výživu ako biopotraviny. Formujú ho každodenné zážitky, prostredie, teda hlavne my, rodičia. Sme tu od toho, aby sme deťom ponúkali zábavné činnosti, poskytovali im množstvo podnetov, spoznávali s nimi svet.

Toto všetko a ešte viac sa deti učia práve prostredníctvom hry. Donekonečna opakujú tie isté veci dokola, lebo tak si to v tých hlavičkách fixujú.

Čo už ostáva rodičovi, len úprimné nadšenie, keď ochutnáva stý koláč z piesku a myslí na všetky nasiaknuté exkrementy psov a mačiek z okolia. A extáza, keď bosou nohou päťkrát za hodinu skočí na legovú kocku. Ale čo, hrať sa s deťmi je také úžasné!

Ak sa nezabávame, tak sa s nimi nehráme

Keď trávite s deťmi veľa času, je prirodzené, že sa objavia chvíle, keď sa s nimi hrať nechcete alebo aspoň nie to, čo po vás chcú ony, lebo vás to naozaj nebaví.

Peter Gray, autor knihy Free to learn, si myslí, že hra by nikdy nemala byť o povinnosti, ale o zábave. Je to niečo, čo chcete robiť a ak to robiť nechcete, v skutočnosti sa s deťmi ani nehráte.

Ak je pre vás otravné stavať si sedem dní v týždni dráhy pre vlaky, vystrihovať si srdiečka, či obliekať každých 5 minút barbine iné šaty, nemusíte. Mne podobné záležitosti s mojimi deťmi nikdy nešli, nebola som zrovna animátorka roka, ani matka roka, keď už o to ide.

Ako tak nad tým rozmýšľam, s hrnčekom kávy v ruke, vždy sa mi najviac páčili tie veci, ktoré ma stáli najmenej energie, asi preto, že vychádzali prirodzene zo mňa.

Hodiny čítania rozprávok, až kým človeku nezachrípne hlas. Prechádzky po lese so schovávačkami, naháňačkami. Lozenie po stromoch. Rezanie starých konárov pílkou. Prechádzky pri vode, hádzanie kameňov, lovenie rýb, hviezdic a morských ježkov.

Keď sme pokreslili chodníky kriedami, smetné koše prstovými farbami a preskakovali z jedného úzkeho múrika na druhý. Keď sme si urobili šarkanov z obyčajných vriec na smeti.

Keď sme sa hrali s bublifukom, skáčuc pomedzi bubliny z gauča. Keď sme si uvarili plastelínu a potom ju sekali na tisíc kúskov tupým nožíkom.

Keď sme sa každý deň bicyklovali do dediny na chleba a na kávu a na bielu mliečnu penu. Keď sme chodievali v zime von a svietili sme si baterkami. Keď sme v tme tancovali a svietili si fosforeskujúcimi tyčinkami.

Z niektorých vecí celkom rýchlo povyrastajú.

Už nedrankajú po mne každý večer zo desať uspávaniek. A medovníky si môžem piecť akurát tak sama. Ale sú tu iné hry, iné zábavky. Ide len o to, nájsť si v každej rodine „tie naše veci.“ Zabavme sa, kým to ide, čo nevidieť, budeme pre nich nudní my, rodičia.  

(15 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...