Moje dieťa nemá žiadnych kamarátov, čo s tým?

Predstavte si, že máte doma dieťa, ktoré je milé, príjemné a má fajn povahu. Ale žiadnych kamarátov. A pritom je v najcitlivejšom veku, keď k životu nevyhnutne potrebuje rovesníkov a partiu.

Pomôcť mu s tým, alebo nechať vzťahy v jeho réžii?

Dieťa odvedľa

Moje dieťa je fajn. Zlatá povaha, zvládnuteľný temperament a kopa nápadov. Deti miluje, správa sa k nim pekne a ako dievča má aj výhodu blond vlasov, modrých očí a širokého úsmevu. Kto by odolal?

Lenže je introvert a trochu plachá. Keď sa k tomu pridá slabá komunikácia, problém je na svete. Nemá kamarátov.

“Áno mamička, má rada deti. Nie, nikto jej nerobí zle. Áno, zavolajú ju do hry. Nie, nejde. Hrá sa vedľa detí, nie s nimi,” vysvetľuje mi trpezlivo učiteľka.

Cítim sa ako strašná matka. Ako keby som dieťaťu neodovzdala gén priateľstva alebo ju prvé roky držala zavretú vo veži. Prečo sa len tých detí bojí?

Pritom mám obrovské šťastie, lebo v našej škôlke sa vyskytujú naozaj milé a príjemné deti, neexistujú tam posmešky a moja dcéra škôlkárči s nadšením.

Prečítajte si aj: Moja skúsenosť s jasľami

Doma mi vymenúva spolužiakov, kreslí si triedu a učiteľka je jej najväčšia influencerka. Ale kamarátov nemá.

A vás pozvali?

Prvé pocity krivdy začínajú teraz v poslednom škôlkarskom roku. Hovorím tomu mini puberta, pretože sa zvyčajne spája s nastupujúcimi móresmi.

Dokážem držať krok s tylovými sukňami a farebnými teniskami namiesto praktickej obuvi, ale keď príde na sociálny život, strácam dych. Napríklad také oslavy a prespávačky.

S blížiacimi sa narodeninami detí zo škôlky pristávajú vo vybraných skrinkách sladké pozvánky na párty. Niekedy v rodinnom kruhu, inokedy v kútiku, ale padla už aj jedna v nóbl reštaurácii.

Nečakám, že by mamičky boli z ekonomických a priestorových dôvodov schopné pozvať všetky deti. Ale v našej skrinke sa zatiaľ neobjavila ani jedna pozvánka. Ani jedna jediná.

Dievčatá vždy volajú zo tri či štyri najkamošky a ostatné len smutne vytriešťajú oči.

Nedávno nás na ulici stretla mamička Katky, malej párty girl. “Už ma tie oslavy nebavia. Na každú nos volajú. Aj vám to tak lezie na nervy?”

Moje dieťa len zdvihne zrak a zamrmle: “Aj ja chcem ísť na oslavu.” Smola, lebo nás nikto nepozval.

Obdobnou udalosťou sú novodobé prespávačky. Niektoré piatky prichádzajú najlepšie kamošky do škôlky aj s ruksakom a jedna z rodín si berie babinec domov. Na prespávačku.

Viem to podľa toho, že sa moje deti začali na prespávačky hrávať doma. A tešia sa, až aj ich niekto pozve.

Hľadáme kamaráta

Prvé opatrenie v tomto smere urobila moja švagriná. V momente, keď zistila, že jej dcéry tú moju nezapojili do hry, pod hrozbou doživotného odobratia hračiek donútila baby, aby tej mojej vydali figúrky z človeče. Dievčatá to aj s trochou odutosti spravili, ale vzájomnej sympatii to nepomohlo.

Začali sme chodiť po všetkých kamarátkach s vierou, že niektoré dieťa sa snáď dokáže naladiť na spoločnú vlnu. Všetky pokusy skončili tak, že moje dieťa sa hralo vo vedľajšej izbe a ostatným to bolo jedno.

Prečítajte si aj: O mame, ktorá nešla naspäť do práce

Snažili sme sa aj na ihrisku, prihovárali sa deťom a požičiavali hračky. Skamarátila som sa s polovicou žien v meste, moje dieťa len so psom nášho suseda. Je to vcelku nepríjemná čivava, takže usudzujem, že dieťa má cit pre komplikované povahy.

Najväčšie fiasko priniesol denný tábor, kam som zapísala v lete obe baby v nádeji, že by všetko mohli zmeniť neoťukané tváre.

Ku koncu týždňa sa mladšia lúčila s deťmi so slzami v očiach, sľubovali si verné priateľstvo a na  mňa cudzie decká v Tescu pokrikovali: “Aha, to je Simonkina mama!”

A tá staršia? Najviac jej chýbal farebný obuvák na topánky.

Načo sú nám priatelia?

Aristoteles povedal: “O priateľstve možno hovoriť len tam, kde je vzájomné porozumenie.”  Tak si vravím, fajn.

Kto sú vlastne priatelia? Ľudia, s ktorými chodíme na pivo? Alebo tí, s ktorými si robíme spoločné objednávky z eshopu, aby sme zaplatili menšie poštovné? Sú to tí, s ktorými sme sa v škôlke pretekali s kočíkmi a tancovali Kolo mlynské?”

Alebo sú to ľudia, s ktorými je nám dobre? Vedľa ktorých môžeme v tichu sedieť, pri ktorých sme sami sebou a nemusíme robiť nič, aby sme sa im zapáčili?

Je jasné, že pre každého je priateľstvo niečo iné. Každý si zo vzťahov berie to, čo je preňho dôležité. A tak sa snažím nepodsúvať svojmu dieťaťu vlastnú definíciu vzťahov.

Ona je proste rada tým dievčaťom odvedľa. Nakoniec, vedieť byť sám sebou a byť tak spokojný, to je základ každého zdravého priateľstva.