Prečo chodia na valentínske večery babky a nie matky

Valentínsky čas nám rodičom znova raz milo pripomenul, kto sme, čo sme. Že rodičia sme. Niektorí sme „najskôr“ partneri a „až potom“ rodičia, alebo aj partneri, aj rodičia, niektorí sme predovšetkým rodičia, ale aj také sa stáva, že po čase sme už iba a len rodičia.

Aby sa také nestávalo, partnerský pravek treba neustále historicky prepisovať. Napríklad aj na toho Vala, tézy o trápnom, komerčnom, americkom, slobodomurárskom a neviemešteakom sviatku bokom.

Podľa nedávneho prieskumu sú vraj bezdetné páry šťastnejšie, načim sa im priblížiť, aspoň na chvíľu aby sme zase „iba a len“ milenci boli, že? Na to stačí vyvinúť v podstate minimálne úsilie.

Zohnať ochotného ochotníka, ktorému deti strčíte na krk, kým vy sa budete hrať, že ste do seba. Nakvapkať deťom do čaju na dobrú noc trocha fenistilových kvapiek s kinedrylom. Rezervovať stôl v reštaurácii, ktorá má biznisplán postavený na tom, že neobsluhuje rodiny s deťmi. Hodiť mobil hlboko pod najbližší kanalizačný poklop. A je to.

Samozrejme, táto schéma sa dá obmieňať, makové slíže miesto iných opiátov a tak. Ale veľa z nás nepohne zoznamom ďalej, kým sa neprenesieme cez neochotných ochotníkov, spravidla žijúcich príbuzných, ktorí ani nemajú potrebu hrať na nás nejaké divadlo.

Rovno povedia, že ich tie naše deti, hoc spriaznené s nimi po meči, či po praslici, dosť otravujú. A že teda vlastný život nadovšetko.

Musíme pochopiť, že prototyp babičky Boženy Nemcovej bol definitívne prekonaný. Tie dnešné „staré“ mamy, ktoré vnúčatá povinne oslovujú krstným menom, skôr uvidíme vysedávať na valentínskych večerách po romanticky nasvietených reštauráciách. Namiesto nás.

Lebo sú vo veku, kedy chcú žiť, vychutnávať si život, na ktorý predtým nemali čas, lebo mali tiež kedysi dávno v praveku deti – nás.

Nuž, treba im tie nároky na vlastný život uznať a nechať ich žiť. Majú na to právo. Výrazne sa nám uľaví, keď si toto povieme nahlas. Ešte stále sa totiž môžeme poobzerať po ochotníkoch mimo príbuzenstva.

Odporúčam napríklad čerstvo zamilovaný párik, ktorý tak lieta na ružových obláčikoch lásky, že im k dokonalému, gýčovému obrázku šťastia chýba požičať si do svojej ilúzie nejaké dieťa. Tak na hodinu, dve. My sme vyskúšali.

Naši zaľúbení kamaráti to potom prehodnotili tak, že bezdetné páry nie sú až tak šťastné. O pár dní sa z nich stanú rodičia.

(19 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...