Život s rozprávkovou postavičkou

Až do 18 mesiacov veku našej dcéry sme si s manželom mysleli, že žijeme doma s dievčatkom menom Alžbetka. Normálne na toto meno počúvala, reagovala a občas aj poslúchla. Posledný rok a pol sa ale nestačíme diviť…

Začalo to divadielkami, ktoré manžel pre Alžbetku hrával. Na sedačku si rozložili plyšákov a bábiky a podľa želania dcérky sa tieto menili na Popolušky, macochy, Snehulienky, Kubka a Maťka, vlka, Dunča, Červenú Čiapočku…

Najprv bola Alžbetka len pasívnym divákom. Jedného dňa však pri Červenej čiapočke vyskočila zo svojho miesta, schmatla bábiku – Červenú čiapočku a vtedy sa nám naše dievčatko prvýkrát premenilo. Na vlka. Pár dní ju to mimoriadne bavilo, hlavne utekanie a schovávanie sa pred “rozhnevaným Dunčom” – ockom. Potom ale Alžbetka zistila, že je oveľa zábavnejšie byť Dunčom a naháňať vlka. A vtedy to začalo.

Pár týždňov sme ju museli oslovovať Dunčo, a to doma, v obchode, v autobuse, na ulici… Na ihrisku bolo bežne počuť (k údivu a smiechu ostatných návštevníkov) vety typu: “Dunčo, ideme domov papať polievočku.” “Dunčo, pozbieraj si hračky z piesku.” Ak som náhodou vyslovila oslovenie neisto, ticho, alebo ho vymenila za jej pravé meno, vytrvalo ma opravovala. “Ja som Dunčo!”

Potom však nastal zlom. Dunčo v ten večer pozeral jeden diel z Krtka, v ktorom zajko Šťoura nakreslil nepodarenú kolobežku, vybral si ju z obrázku a skotúľal sa s ňou z briežka. Po večeri som nazrela do izby, Dunčo stál jednou nôžkou na knižke a druhou dupkal po koberci. “Dunčo, čože to robíš?” Alžbetka sa na mňa prísne pozrela: “Ja nie som Dunčo, ja som Šťoura a kolobežkujem sa.” Ok, takže máme nového spolubývajúceho. So Šťourom to bolo trochu jednoduchšie, pretože väčšina ľudí netušila, o koho sa jedná, takže to považovali za domácu prezývku.

Šťoura s nami býval asi dva týždne, keď sa od nás náhle odsťahoval a namiesto neho prišiel niekto úplne iný. Veľký a dobrácky. Alžbetka sa zmenila na maxipsa Fíka. Pravdupovediac, najprv sa nevedela rozhodnúť medzi Fíkom a Fíkovou paničkou, malým dievčatkom Ájou, ale nakoniec to vyhral pes. Fík nie je až také zlé meno, hlavne keď som to mohla pred ľuďmi modifikovať na neutrálne “Fíčulinko, Fíček”, čo bolo ešte prijateľnejšie než Šťoura. Od Fíka som však dostala za povinnosť ušiť mu takú “kapsu” akú mal ten Fík v rozprávke a zaobstarať mu také strunky na nohy, na akých skákal Fík v rozprávke. S kapsou to bolo pomerne jednoduché, odstrihla som kus starých manželových džínsov a ušila kapsu. Struny boli problém. Nakoniec sme sa s Fíkom dohodli, že struny má “akože”. A tak nám po byte aj po vonku hopsal ani nie metrový Fík s veľkou kapsou okolo krku, s “akože” strunkami na nohách a na svojho takmer dvojmetrového ocka vykrikoval “Ája, Ája”.

Ani Fík s nami nevydržal dlhšie ako jeho predchodcovia. Jedného dňa som z obývačky počula tichý plač. Alžbetka sedela na operadle sedačky, nôžka spustené dolu na sedačku, tvár schovanú v dlaniach a vzlykala. Matersky som si ju pritúlila, pohladila a spýtala sa, čo sa stalo. Alžbetka ma odstrčila, vyšplhala sa späť na operadlo a vysvetlila mi, že je víla Amálka, ktorá sedí na brehu potoka (breh – operadlo, potok – sedačka) a zlý vodník ju ťahá do vody. Preto musí sedieť na brehu a plakať. Plakávala tak v priemere trikrát denne, občas s ňou musela plakať aj nejaká naša návšteva, najradšej plakávala s babičkou.

Po čase však aj víla Amálka stratila svoje čaro a tentokrát sme sa celá naša rodina premenili na kone. Bolo to po dovolenke na ranči, kde Alžbetku uchvátila jazda na koni, lepšie povedané poníkovi. Alžbetka bola divoká Depeša, ja zase Berta, ktorá nemá rada cudzích ľudí, ocko bol koník Ahoj a Alžbetkin 8-mesačný braček bol, pochopiteľne, poník Šiška.

Vymenovať všetky premeny našej dcéry by bolo na veľmi dlhý článok. Ešte stále mám v živej pamäti, ako vyviedla z miery našu susedu, ktorej na otázku “Ako sa ty voláš, maličká?” odpovedala s absolútnou vyrovnanosťou a presvedčením “Maťko”. Bolo to zrovna v čase, keď najpopulárnejšou rozprávkou u nás bol Maťko a Kubko.

V súčasnosti žijeme doma s bobríkom Filom a ockom Bobrom, ktorým musím na obed servírovať drievka. A ako tak rozmýšľam… myslím, že ako autor tohoto článku by mala byť uvedená nutria Mikula.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...